Vorvaň tuponosý
Latinský názov: Physeter catodon
- Dĺžka: samica 12 m, samec 18 - 20 m
- Hmotnosť: 35 – 50 ton
- Výskyt: mierne a tropické pásmo
Popis:
Základnou charakteristikou, ktorá odlišuje vorvane od ostatných veľrýb je ich obrovská štvorcová hlava, ktorá tvorí až tretinu celkovej dĺžky tela. V hlave vorvaňa sa nachádza spermacetový orgán, ktorého funkcie nie je presne známa. Predpokladá sa, že slúži na zameranie a odraz zvuku, alebo je to ochladzovací orgán, ktorý znižuje objem veľryby a tým aj vztlak počas dlhších ponorov. Vorvaň má najväčší mozog medzi cicavcami, ktorý váži až 9 kg. Prvenstvo medzi veľrybami mu patrí aj vo veľkosti pažeráku – ako jediná veľryba by mohla zhltnúť aj človeka. Nozdrový otvor má tvar písmena “S” a je umistnený na ľavej časti hlavy. Chbtovú plutvu nahradil hrb, ktorý je zakončený hrebeňom na konci chrbta. Majú celkom hrubú vrstvu podkožného tuku – až 35 cm.
Správanie:
Vorvane žijú v štyroch sociálnych jednotkách:
Stáda tvorené samicami s mláďatami rôzneho veku - majú obyčajne 20-40 jedincov. Mláďatá ešte nie sú schopné ponárať sa do veľkých hĺbok, a preto na nich dávajú pozor starší členovia. Matky zatiaľ hľadajú v hĺbkach potravu. Mláďatá sa živia materským mliekom 4 a viac rokov, gravidita u tohto druhu trvá 14 až 15 mesiacov. Keď je vorvania samica pripravená na pôrod, niekoľko dospelých samíc jej pri rodení asistuje a novonarodenému mláďaťu pomáha vyplávať k hladine, aby sa po prvýkrát nadýchlo. Akonáhle sú mladí samci odstavení a sú schopní sa o seba postarať, sú zo stáda vyhnaní.
Mládenecké stáda – mladí, pohlavne nedospelí samci až do 25 rokov vytvárajú skupiny okolo 12 – 15 jedincov.
Skupiny jednotlivcov – starší, pohlavne dospelí samci žijú solitérne alebo v menších skupinkách do 6 jedincov.
Páriace sa stáda, čiže „háremy“ – počas rozmnožovania sa dospelí samci pripájajú k stádam tvorených zo samíc s mláďatami a tvoria tzv. háremy. Samci súperia o pozornosť aj desiatich samíc naraz, víťazní samci oplodnia aj niekoľko samíc.
Zaujímavosťou je, že samce a samice žijú v rôznych oblastiach. Vorvane sa v skupine dorozumievajú cvakavými zvukmi, na základe charakteristických signálov môže každý jedinec poznať a lokalizovať ostatných členov. Vorvane sú schopné vydávať zvuky o rozsahu až 15 oktáv (ľudia iba o rozsahu 3 oktáv). Zvuky siahajú od nízkych frekvencií (pre človeka nepočuteľných) až po vysoké frekvencie (pre človeka počuteľné, ale aj nepočuteľné).
Potrava:
Vorvane patria medzi zubaté veľryby, teda nemajú kostice. Na spodnej čeľusti majú 18 až 28 funkčných zubov, no na vrchnej čelusti iba zopár slabších. Ponárajú sa do extrémnych hĺbok, kde lovia kalmáre, chobotnice a ryby. Existujú dôkazy, že sa môžu ponárať až do hĺbky 3 000 m. Po ponore trvajúcom 50 – 60 minút sa vorvaň vynorí a približne 50 krát sa zhlboka nadýchne. Po krátkej prestávke trvajúcej asi 10 minút je vorvaň pripravený na ďalší ponor. Najhlbšie sa ponárajú starší samci, pod vodnou hladinou vydržia do dvoch hodín.
Rozmnožovanie:
Samice pohlavne dospievajú v 8. až 11. roku, samci až okolo 10. roku, avšak k páreniu u samcov dochádza až v 25. až 27 roku života, keď získajú dostatočný spoločenský status v skupine. Pre vorvaňa je typická polygamia, samci bojujú aj o niekoľko samíc naraz, pričom im po súbojoch ostávajú nepekné jazvy na hlave. Iba asi 10 – 25% dospelých samcov z populácie môže oplodniť samicu. Reprodukčný cyklus u samíc je každé 2 – 5 rokov, kedy porodí jedno mláďa.
Ochrana:
V minulosti bol vorvaň tuponosý najzastúpenejším druhom medzi veľkými veľrybami, kedy sa jeho populácia odhadovala na približne 2 milióny jedincov, ktorí obývali celý svetový oceán vrátane Čierneho a Stredozemného mora. Avšak komerčný rybolov v 19. a 20. storočí ich počet rapídne znížil. Počas priemyselného rybolovu v 20. storočí bolo celkovo zabitých okolo milióna vorvaňov. Sú lovení najmä kvôli veľrybiemu tuku a spermacetovému orgánu, no v poslednom čase aj pre mäso, ktoré sa stalo často obchodovateľnou komoditou na trhoch v Japonsku a východnej Ázii. Komerčný lov vorvaňa tuponosého bol zakázaný v roku 1986 Medzinárosnou veľrybárskou komisiou, no i naďalej sú ohrozovaní napríklad rybárskymi sieťami, do ktorých sa zamotajú a udusia. Vorvaň tuponosý patrí medzi “zraniteľné druhy”, ktorých zachovanie závisí od udržateľného lovu. Ich lov je regulovaný Medzinárodnou veľrybárskou komisiou a medzinárodný obchod s časťami ich tiel je zakázaný zákonom CITES.