Veľryba grónska
Latinský názov: Balaena mysticetus
- Dĺžka: 14 - 18 m
- Hmotnosť: 75 - 110 ton
- Výskyt: najsevernejšie moria Tichého a Atlatntického oceánu
Popis:
Hoci veľryba grónska patrí medzi relatívne menšie veľryby, jej váha môže dosiahnuť až 200 ton, čím je po vráskavcovi ozrutnom druhá najväčšia veľryba. V ústach má najdlhšie kostice spomedzi všetkých veľrýb, tieto majú dĺžku neuveriteľných 300 až 450 cm. Telo je celé čierne až na bledé škvrny okolo brady. Typickým znakom je zakrivená čeľusť. Má dve nozdry, ale chýba jej chrbtová plutva.
Správanie:
Trochu nezvyčajne táto veľryba vedie samotársky život, alebo sa zoskupuje iba do malých skupín. Väčšie skupiny vytvára iba v období migrácie alebo na miestach s veľkým výskytom potravy. Veľryba grónska sa vyskytuje v tých najsevernejších oblastiach, kde je hladina oceánu zväčša zamrznutá. Svojou masívnou hlavou však dokáže rozbiť aj 30-centimetrovú vrstvu ľadu. Plávanie cez kusy ľadu však môže byť pre ňu veľmi nebezpečné, pretože v ľade môže zostať uväznená a zomrieť.
Potrava:
Veľryba grónska patrí medzi bezzubé veľryby – v papuli má kostice, cez ktoré filtruje potravu a zvyšnú vodu vytlačí von. Kŕmi sa zväčša na svojích zimných krmoviskách, no príležitostne nachádza potravu aj v letných mesiacoch počas migrácie. Niekedy vytvára zoskupenia štrnástich jedincov plávajúcich v tvare písmena „V“. V takejto formácii potom plávaju rovnakou rýchlosťou a spolu filtrujú potravu z vody.
Rozmnožovanie:
Obdobie párenia prichádza v neskorých zimných a skorších jarných mesiacoch, kedy samci vábia samice spevom. Pohlavnú dospelosť dosahuje veľryba grónska až okolo 20. roku života. Každé 3 až 4 roky sa väčšinou okolo mája rodí samici jedno mláďa, ktoré meria 4 až 5 metrov a váži okolo 9 ton. Po narodení mláďaťa sa veľryby opäť zoskupujú a migrujú, mláďatá a matky tvoria čelo skupiny. Predpokladá sa, že im to umožňuje najesť sa ako prvým v prípade, že skupina narazí na jedlo.
Lov:
Veľrybu grónsku začali komerčne loviť začiatkom 18. storočia. Veľrybári si ju cenia najmä pre hrubú vrstvu tuku, z ktorého sa vyrábal olej a kostice používané do korzetov. Keď boli veľryby v európskych vodách už vyhubené, veľrybári sa presunuli na severozápad Atlantického oceánu, a potom do severného Tichého oceánu. I keď sa začiatkom 20. storočia dopyt vo výrobkoch z tejto veľryby podstatne znížil, ich populácia bola zdecimovaná. Počet jedincov sa zvýšil až po efektívnej ochrane tohoto druhu a dnes Veľrybe grónskej nehrozí priame vyhynutie, je však potrebné neustále monitorovanie, aby sa opäť neocitla v kategórii „ohrozené“.