Veľryba čierna
Popis:
Veľryba čierna bola prvou veľrybou, ktorá bola komerčne lovená a dnes je jedným z kriticky ohrozených druhov. Jej celková populácia sa odhaduje asi na 500 jedincov. Obýva plytké pobrežné vody, ktoré jej poskytujú úkryt, hojnosť potravy a bezpečie pre samice vychovávajúce mláďatá. Je čierna s modrým nádychom po celom tele okrem bledých vláknitých výrastkov na hlave (v okolí nozdier, očí, brady a spodnej pery) a nepravidelných bielych škvŕn na bruchu. Hlava tvorí štvrtinu celkovej dĺžky a je obrastená schránkami fúzonôžok. Zaujímavosťou je, že nemá chrbtovú plutvu a v páse je veľmi široká, čo jej dodáva kruhovitý vzhľad. Dvojité nozdry jej umožňujú vystreknúť gejzír vody v tvare písmena „V“ až do výšky 5 metrov. Medzi veľrybami jej patrí prvenstvo v množstve podkožného tuku, ktorý u veľryby čiernej dosahuje hrúbku v priemere až pol metra a tvorí 36 – 45 % jej celkovej váhy.
Správanie:
Veľryba čierna je extrémne pomalý plavec, čo ju robí najohrozenejšou zo všetkých veľkých veľrýb – keďže pláva pomaly, ponára sa len na niekoľko minút a kŕmi sa tesne pri hladine, hrozí jej zrážka s loďami a rybárskymi zariadeniami. Táto veľryba vytvára len menšie skupinky dvoch až dvanástich jedincov, väčšinou však pláva vo dvojici. Nevyhýbajú sa však ani spoločenskému kontaktu s inými druhmi veľrýb. Tak ako aj ostatné veľryby, aj veľryba čierna je migrujúcim zvieraťom – zimy trávi v teplých vodách a v neskorých letných mesiacoch tiahne na sever k pólu.
Rozmnožovanie:
Pohlavná dospelosť u oboch pohlaví nastáva vo veku 5 – 10 rokov. Dospelé samice sú obvykle väčšie ako samci. Každé 3 až 4 roky privedú na svet v zime jedno mláďa dlhé 4 až 6 metrov. Predpokladá sa, že veľryby čierne sú polygamné a nevytvárajú stále páry. Samice sa zvyknú páriť s viacerými samcami, avšak medzi samcami nebola spozorovaná zatiaľ žiadna agresia, čo je u cicavcov skôr neobvyklé.
Potrava:
Podobne ako ostatné bezzubé veľryby, aj veľryba čierna prijíma potravu z vody filtrovaním cez hrebeňovité kostice vsadené do hornej čeľuste. V plytkých severných vodách zvykne plávať rovno pod hladinou, kde jej na získanie planktónu stačí len otvoriť papuľu. Okrem toho sa živí aj rôznymi menšími morskými kôrovcami.
Dĺžka života:
Dĺžka života u týchto veľrýb ešte nie je presne známa. V roku 1935 bola na Floride odfotená veľryba čierna s mláďaťom. Toto isté zviera bolo spozorované aj v roku 1959 a nepravidelne vídané až do leta 1995. Ak predpokladáme, že v roku 1935 veľryba dosiahla pohlavnú dospelosť (cca. 7 rokov), tak keď bola poslednýkrát spozorovaná, mohla mať 67 rokov. U jej blízkeho príbuzného, veľryby grónskej, však bola zaznamenaná dĺžka života presahujúca 200 rokov a je teda pravdepodobné, že veľryba čierna sa dožíva tiež veľmi vysokého veku.
Lov:
Veľryba čierna bola prvou veľrybou, ktorá bola komerčne lovená, začiatky jej komerčného lovu siahajú až do 12. storočia. Keď európski veľrybári vyhubili populáciu vo východnej časti Atlantického oceánu, presunuli sa na severozápad Atlantického oceánu a neskôr aj na sever Tichého oceánu. Na začiatku 20. storočia bol počet jedincov veľryby čiernej prudko znížený a tento druh bol kriticky ohrozený. V skutočnosti je veľryba čierna najohrozenejším druhom spomedzi veľkých veľrýb. Aj keď bol komerčný lov tejto veľryby zakázaný už v roku 1946, ešte začiatkom 80. rokov bolo ulovených niekoľko jedincov na severe Tichého oceánu pre tzv. „vedecké účely“, čo znamená, že z mŕtvej veľryby sa získali informácie o stavbe tela, avšak skutočný dôvod pre odobratie týchto vzoriek bolo speňaženie častí jej tela. Záchrana posledných niekoľko jedincov tejto veľryby si vyžaduje prísnu ochranu týchto zvierat najmä v období ich migrácie – v úsekoch, kde sa tieto veľryby vyskytujú, musia všetky plavidlá plávať pomaly, pretože zrážka s loďou máva pre veľryby často smrteľné následky a taktiež je potrebné zabrániť, aby sa nedostali do styku s akýmkoľvek rybárskym náčiním, najmä bludnými rybárskymi sieťami, do ktorých sa veľryba zamotá, čo jej znemožní vynoriť sa nad hladinu a následne sa udusí.